reklama

Soci-cesta domov

Aj keď názov môže byť trochu zavádzajúci, predsa len tak trochu, vrátil som sa naspať v čase. Síce len o nejakých pár týždňov, čo sa počasia týka, no možno o dvadsať rokov čo sa týka sveta navôkol. Vrátil som sa naspäť v čase. Lietadlom Aeroflotu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Z miesta môjho dlhodobého pobytu, kdesi neďaleko centra môjho milovaného Londýna, som sa presunul metrom na letisko Heathrow. Ako zvyčajne môj anglický kolega, trochu v panike, volal z letiska o pol siedmej, aj keď náš let bol naplánovaný na desať štyridsaťpať. Ja som sa, ako zvyčajne, rozhodol nečakať pridlho a tak som sa napokon (ako zvyčajne) dostavil na "check in" v čase ktorý sa bez akýchkoľvek príkras dá nazvať časom "na poslednú chvíľu". Brány sa totiž zavreli hneď po mojom príchode a tak som bez dlhého čakania nastúpil do lietadla, v ktorom autopilot netlieska autopilotovy za uspešné zvládnutie pristávania. 
Ubezpečenie že sme pristáli správne, som dostal hneď pri pasovej kontrole na letisku v Moskve. Zamračená úradníčka kyprích tvarov bez slova zobrala pas, opečiatkovala akýsi lístok a následne len rukou ukázala smerom k otvorenej bráne. Po obligátnej cigaretke sme sa z celou skupinou presunuli na domáce odlety a v lietadle, o čosi menšom no stále pohodlnom, som medzi miestnymi zaspal spánkom bábätka. Len raz ma zobudila letuška o tri triedy krajšia ako tie ktoré poznám z európskych low cost aeroliniek a ponúkla mi raňajky, ktoré som (konečne po rusky) odmietol. 
Po ďalšej hodine letu ma zobudil oznam kapitána, že sa treba pripútať, pretože sa blížime k letisku Soči. Pristáva sa tam z juhu a na uvítanie je na mori, len pár stovák metrov od pobrežia zakotvená vojenská fregata z kanónmi optimisticky vztýčenými k nebu. Netreba ma zle chápať, je úplne logické že si Rusko chráni nebo nad dejiskom olympiády a zdá sa mi o čosi otvorenejšie ak to robí vojenská fregata, ktorú môžu všetci vidieť, než raketové systémi namontované a len ledabolo zamaskované na strechách obytných domov, tak ako to bolo pred rokom v Londýne. 
Po pristátí však nastáva ten ozajstný návrat v čase. Na letisku, bolo nám povedané, nás vyzdvyhne nesmierne krásna asistentka nášho šéfa, do ktorej, ako sa to už na mňa patrí, sa po pár dňoch zaľúbim. Voziť nás od príletu bude päťdesiatnik Sergej ktorý sa sám v tejto časti Soči ešte nevyzná. Ako by sa aj mohol veď cesty sa tu vďaka olympíjskej výstavbe menia z hodiny na hodinu. Po krátkom blúdení a niekoľkých zastaveniach (to aby sa opýtal kadiaľ kam) zastavujeme pred jedným z mnohých malých miestnych hotelíkov a pri vchode nás víta majiteľka a personál, pozostavajúci z jednej chyžnej. 
Ja dostávam izbu okamžite a moji dvaja anglický kolegovia sa najprv túlajú z asistentkou a majiteľkou hotelom, aby si vybrali to čo im najviac vyhovuje, pretože izbu budú mať spolu. 
Zatiaľ čo oni sa túlaju a z anglickou neschopnosťou dohodnúť sa a k tomu patriacou hlučnosťou otravujú život celej ulice, ja si zapálim na balkóne a kochám sa pohľadom na predzvesť toho, čo toto miesto čaká o dvadsať rokov. Hotelík na druhej strane uzučkej cesty napovedá, že majiteľ musel dlho hľadať konsenzus vkusu svojho, svojej manželky a tichého spoločníka, alebo prinajmenšom svojej staršej dcéri, kedže spodná čast je obložená kameňom, druhé poschodie mramorom rovnakej, takmer bordovej farby, a vrchné, tretie poschodie z pieskovcových kvádrov má akoby dodávať budove ten správny stredomorský nádych.
Opodial stojí ďalší hotelík (možno hostel) ktorého prízemie je štandardnou stavbou, pravdepodobne z päťdesiatych rokov, zatiaľčo nadstavba (azda z osemdesiatych no možno neskôr), je obložená rovnakým vlnitým plechom ako strecha. Aj keď možno na prvý pohľad lacná, je asi táto stavba širokoďaleko najnápaditejšia. Na okrajoch plechového obloženia a na priečelí, je do takého istého pozinkovaného plechu vystrinhutých zopár vzorov. Užasný príklad toho, ako východoeurópsky, na zdroje nie však talent a kreativitu, obmedzený majster dokáže z ničoho urobiť všetko, teda upliesť bič z čohokoľvek čo je k dispozícii. 
Neďaleko nášho hotela stojí ďalšia budova, ktorá pripomína letné sídlo nejakého sibírskeho novozbohatlíka. Trojmetrová železná brána z dvoma brondzovými levými hlavami na stranách, groteskné napodobeniny veží stredovekej pevnosti zo strielňami a kopulovitá strecha medzi nimi. Steny domu zo seriózneho kameňa a kopulovitá strecha pokrytá lacnou PVC krytinou. Drahé kované zábradlie na polkruhovom balkóne a biele plastové okná za zábradlím. 
No a napokon osem poschodová budova hotela Juventa, ktorá okrem toho že celkom zrejme vznikla v časoch budovania svetlích zajtrajškov a mnohí z našich "brigádnikov socialistickej práce" si ju budú pamätať ako miesto alkoholového zabúdania, dostala na dorážku nový ľahúčko žltkastý náter, biele plastové okná a do modra sfarbené sklá. 
No predsa len, tú mozaiku dokresľuje prechádzka pobrežím Cierneho Mora v ktorom sa ešte stále pár jednotlivcov kúpe a výhľadom na zasnežené štíty Abcházska. Ako zo sna vytrhnutý obraz všetkého, čo je presne tak ako to byť má. Teda ja opäť zaľúbený, opäť živý a opať tam kde patrím. V tom, čím bolo moje mestečko pred dvadsiatimi rokmi.
Je toho veľa, no nateraz len toľko. Veď času je veľa a nepovedal som to hlavné. V každom prípade toto je to miesto ktoré som navštíviť chcel a aj keď možno zvláštne no odporúčam tu nachvíľu, (celkom určite) nachvíľu žiť.

Lubos Sojcek Murin

Lubos Sojcek Murin

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

som tulák hľadajúci večnosť, utečenec z krajinky ktorý nevie kam sa vrátiť. Som ten kto verí že aj láska sa dá vypočítať. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu