Najprv jedna jasnejšia na severe, potom nejasná na juhu, následne celé súhvezdie opäť na severe a potom dalšia hviezda na západe. Postupne a veľmi pomali zhášali a tak len z roztopaše, začali sme tipovať, ktorá bude tá ďalšia. Neskôr sme si vybrali svoju obľúbenú a čakali, koho hviezda zhasne ako prvá. Ja som si vybral tú z oja veľkého voza. Neviem ako sa volá. Tá ktorá tak zvláštne nepasuje do priamky. Nie nenápadná no ani nie Severka.
Keď žiadna z našich nehasla, zašli sme do vnútra pre dalšie pivo. Ktorýsi z nás nám všetkým načapoval a tak sme sa mohli vrátiť von. Za ten čas tri z našich hviezd zhasli a tak tí ktorích hviezdy to boli, sa ponúkli, že celý večer zaplatia. Hrali sme dalšie hry a keď sa nám minulo pivo, zašiel ten vekom najviac v strede, pre dalšie. Vrátil sa z troma flašami drahého sektu, ktorý zdal sa nám patričný. Odniekiaľ z diaľky začala jedna z hviezd rásť. A v stromoch, uliciach, domoch, ba všade navôkol zavládlo ticho. Ba ešte aj vietor akoby na ten čas ustal. Nachvíľu. No potom začal svet opäť fungovať v tom svojom huriavku, zhone a zabíjaní. Azda len spomienka na večnosť u každého tvora na zemi. Tak ako na konci toho leta, keď hluk sa stratil aj otázky. Keď sa všetci zhromaždili na námestiach pred domami a firmami aby si pozreli, to čo sa nevída. Na chvíľu len vychutnať krátky dotyk večnosti a teda pokoja.
No potom opať zhon. Hnev láska nenávisť. Zdroje a výťazstvá, ktoré často sú prehrami. Tak krásne až jedna z kuriev nadšením zatlieskala. A kňaz sa usmial. A nová hviezda bez mena sa opäť zväčšila a bola už štvrtinou mesiaca. Ktosi navrhol, že času je dosť ešte sa opiť, no nikto ho nechápal. Snáď všetci sme boli. Krásou múdrosťou a hmotou. Láskou, večnosťou a žitím. A hviezda iba rástla. Vždy to tak robia. Z ticha noci prikradnú sa, zobudia detinskosť, aby len bolo čo ničit. A jedna zo štetiek, čo sa tam priplichtili z potrebou pre zmenu dávať, rozhodla sa zatiahnuť ho do zákutí krásy a múdrosti. A hviezda bola opäť väčšia. Najstarší zašiel pre kapustnicu. Nebolo dosť pre všetkých a tak musel riediť, ale každému to bolo jedno. Ja som si zobral kolu. Čo ja viem, mám ju rád. Z náhody rútila sa k nám hviezda, ktorá uhasí všetko čo poznáme. Alebo aspoň to čo poznám ja. A tak aj tento môj výstrelok bol každému ukradnutý. A hviezda sa opäť zväčšila. Väčšia a krajšia. „Och aké zvláštne" povedal ktosi a niekto iný navrhol zavolať blízkym, no ktože bol nám už len bližší v tú noc. Ktože bol väčším priateľom na konci sveta ako ten mix prostitutiek a kňazov. Bezpohlavných, lebo to iba neviem popísať. Hviezda sa priblížila a tak ako každá z veľkosťou mesiaca pohltila nový deň. A aj keď trvala len pár hodín akoby večnosť. Z hrmením vstúpila kdesi do atmosféry zeme, aby ju tak ako bola zmárnila. A zo zemou všetko čo bolo sväté. Krásna a sebecká, kradnúca dušu v desiatich minútach. A zväčšila sa opäť. Do červena rozpálila nebo a potom zapálila zore v deň ktorý nezačal. Pehavá a krásna.